HISTÓRIA

Prvú písomnú zmienku o Slavošovciach poznáme z roku 1318. Obec tvorila súčasť Štítnického panstva, ktoré patrilo rodu Bebek. Bola to banícka obec, avšak časť obyvateľov sa vplyvom valaskej kolonizácie zaoberalo aj pastierstvom. Predpoklad o zaľudnení Rusínmi v časoch valaskej kolonizácie vytvárajú aj fresky v kaplnke pôvodne gotického kostola, ktorý sa v obci nachádza. Fresky však ešte len čakajú na svoje kompletné odhalenie, rekonštrukciu a preštudovanie, i keď doterajšie poznatky sa prikláňajú k názoru, že ide o výtvarné prevedenie typické pre cirkev východného obradu. Je tiež dôvodné predpokladať, že ešte pred časom ponurého stredoveku, prípadne aj počas neho, tu pretrvávali staroslovanké „pohanské“ obrady. Svedčí o tom napríklad pomenovanie pahorku Háj – v minulosti názov pre tzv. pohanské háje, ktoré starovercom slúžili namiesto kostolov. Zachoval sa tiež názov lokality Dubniaky, čo je vo viacerých prípadoch rovnako často používané pomenovanie pre miesta posvätných slovanských dubov. 

V roku 1395 sa obyvateľstvo obce doplnilo o nemeckých prisťahovalcoch, ktorí v kraji rozvíjali najmä baníctvo a spracovanie rúd. Na lokalitách Cimbérok – Zinberg a Zlatné sa pravdepodobne dolovalo aj zlato. 

Podľa zápisu z roku 1427 bolo v Slavošovciach 15 port. Porta je brána na sedliackej usadlosti, ktorou môže prejsť naložený voz ťahaný koňmi. V danom čase sa obce zdaňovali podľa počtu port (sedliackych usadlostí). Na jednu usadlosť sa pritom počíta minimálne 7 obyvateľov včítane služobníctva. V roku 1427 teda v Slavošovciach žilo minimálne 105 obyvateľov. 

V roku 1571 prepadli Slavošovce Turci. Obec vypálili a do otroctva odvliekli 307 mužov, žien a detí. 

Zaujímavý je zápis z kanonickej vizitácie 24. novembra 1596, ktorý uvádza, že sa v Slavošovciach zachoval pohanský zvyk „stavanie kráľov“ na Turíce. 

Od 17. storočia patrili Slavošovce rodu Andrášiovcov (Andrássy). V Slavošovciach sa rudy nielen ťažili, ale aj vyrábali železné predmety. Svedčí o tom zápis z roku 1634, keď sa v obci prevádzkovali dva hámre. Slavošovské železo bolo známe aj v 18. storočí. Vyrábali sa tu najmä nože. Veľká časť obyvateľstva sa živila výrobou dreveného uhlia.

V čase veľkej morovej rany v rokoch 1709 a 1710 v Slavošovciach zomrelo na mor 126 ľudí. Potom došlo k výraznému nárastu obyvateľstva, pričom novými prisťahovalcami boli Slováci. Baníctvo začalo postupne zanikať a nahrádzala ho ručná výroba papiera, o čom svedčí historický zápis z roku 1759. 

Čin majstrov papiernikov Martina Barmozyho a Michala Gauru v roku 1814, keď prestavali hámor na mlyn na výrobu papiera, dal základ budúcemu papierenskému priemyslu, ktorý v obci pretrváva dodnes. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1828 tu žilo 797 ľudí v 102 domoch. Práve v tom roku sa v obci uzrel svetlo sveta jej najznámejší rodák – spisovateľ Pavol Dobšinský. V roku 1841 tu už pracovala prvá továreň na papier v Uhorsku, ktorú založila a viedla podnikateľka Johanna Gyurkyová. 

Za 66 000 zlatých sa v roku 1851 vykúpili Slavošovce od štítnického panstva a stali sa slobodnou obcou. To spôsobilo ďalší nárast obyvateľstva, v roku 1869 tu žilo už 745 obyvateľov. 

Boje I. svetovej vojny sa územia Slavošoviec nedotkli, muži však odtiaľ rukovali na front, kde 16 z nich padlo. 

V rokoch 1939 až 1945 boli Slavošovce súčasťou Slovenského štátu. Keďže železničná trať, ktorou sa vyvážal tovar z papierní, viedla do Rožňavy a tá patrila Horthyho Maďarsku, začali tu stavať trať novú včítane Slavošovského tunela. V dôsledku sťaženého zásobovania materiálom počas vojny trať nedostavali, dodnes sa tu však nachádza tunel. 

                                  

Počas II. svetovej vojny sa Slavošovce pripojili k Slovenskému národnému povstaniu. Aj po jeho potlačení obec potravinovo zásobovala 15 partizánskych skupín, ktoré pôsobili najmä v oblasti Stolických vrchov. Muži z továrne stavali v lesoch zemľanky a zruby, partizánskej skupine Rákosi dala obec 17 000 korún a skupine Adler 8 000 korún. Velitelia partizánskych skupín mali spoločné porady priamo v papierňach, kde však 23.11.1944 vybuchol muničný sklad, následkom čoho zomrelo 31 osôb. Obec bola oslobodená 24. januára 1945 rumunskými vojakmi. Po vojne za Slavošovce získali Rad Červenej hvizdy a Pamätnú medailu SNP. 

Genéza názvu

1318 – Sceďuries
1346 – Slavosfalva
1367 – Slauoshaza
1551 – Slabosowcze
1561 – Slaboschoucz
1566 – Slawoczka
1773 – Welka Slaboska
1920 – Veľká Slaboška
1920 – Slabošovce
1927 - Slavošovce